Kvalita nafty

Čo majú pivo a nafta spoločné? Okrem toho, že sú to azda najoblúbenejšie tekutiny medzi vlastníkmi vozidiel s naftovým motorom, nie je ich nikdy dosť! Pravdepodobne o ničom sa nevedie toľko polemík medzi motoristami, pracovníkmi servisov i predajcami náhradných dielov či samotných vozidiel ako o kvalite piva a… samozrejme, nafty.

Nikdy predtým sa o kvalite nafty nehovorilo tak veľa, ako od zavedenia revolučného palivového systému Common rail (CR) na trh. Revolučnosť systému CR spočíva okrem iného aj v „revolučnej„ citlivosti na kvalitu nafty. Zvýšené nároky na akosť paliva sú dané konštrukčným princípom samotných prvkov moderného palivového systému. Klasické radové čerpadlo bolo nahradené rotačným vysokotlakovým čerpadlom mazaným a chladeným samotným palivom a miesto mechanických vstrekovačov sa pristúpilo k používaniu elektromagneticky a piezoelektricky ovládaných vstrekovačov. Konštrukčné princípy palivovej sústavy naftových motorov sa síce radikálne zmenili, no nezmenil sa druh používaného paliva a bohužiaľ... ani myslenie motoristov ohľadom potrieb  ich vozidla. Oveľa šokujúcim je však fakt, že do dnešných dní sa rovnako nezmenilo myslenie ani profesionálnych pracovníkov niektorých servisov a opravovní vrátane autorizovaných pracovísk vo vzťahu dodržiavania zásad technologického postupu opráv sústavy CR, ale to je už iná téma... .

Kvalita nafty, ako motorového paliva pre spaľovacie motory, je definovaná záväzným predpisom známym ako norma (STN) EN 590: 2009. Vymedzuje hodnoty 18-tich základných parametrov, ktoré boli postupom času stanovené ako rozhodujúce pre bezproblémové využitie v moderných vznetových motoroch. Napriek nedokonalostiam týkajúcich sa schválených skúšobných metód a hraničných hodnôt niektorých sledovaných parametrov, o ktorých odborníci neustále diskutujú, norma vytvára základné predpoklady pre výrobu produktu nepoškodzujúceho samotné motory a v rámci obmedzených možností i životné prostriedie. Norma je záväzným dokumentom pre všetkých výrobcov paliva, ktorí si nemôžu dovoliť zásadným spôsobom ignorovať jej obsah. Keď už pre nič iné, tak len z dôvodu masovosti produkcie, a s tým súvisiacej potenciálnej hrozby vzniku obrovských priamych i nepriamych škôd na majetku občanov, obchodných spoločností i štátu. Rovnako tak samotný trhový mechanizmus využívajúci okrem iného existenciu navzájom konkurenčných spoločností, neumožňuje rafinériam „experimentovanie“ s kvalitou nafty v neprospech zákazníka v zásadnom rozpore s požiadavkami normy. Po mediálnom odhalení takýchto praktík by nepoctivú firmu čakal minimálne poriadny prepad predaja jej produktov a odchod jej zákazníkov ku konkurencii, nehovoriac pritom o množstve podaných žalôb o náhradu škody, ušlého zisku či dokonca ujmy na zdraví v dôsledku poruchy vedúcej až k havárii vozidla . A napokon aj zavedené mechanizmy kontroly kvality palív nezávislými organizáciami na úrovní jednotlivých krajín, ako aj spoločenstva EÚ (napr. monitorovací systém kvality FQMS- Fuel Quality Monitoring System) sú zárukou, že výrobcovia nebudú dramatickým spôsobom ignorovať požiadavky platnej európskej normy EN 590: 2009.

Kvalitatívne parametre motorovej nafty podľa (STN) EN 590: 2009

Rozdiely v kvalite štandardnej a prémiovej nafty rôznych výrobcov
Existencia kvalitatívnej normy EN 590 robí zo štandardných (neprémiových) palív jednotlivých výrobcov, palivá viac-menej identických vlastností. V prípade klasických palív sa rafinérie snažia často o splnenie normy len s minimálnou rezervou v prospech zákazníka. Je to prirodzené, kedže i dnes existuje ešte množstvo vozidiel (staršie osobné i nákladné autá, autobusy, poľnohospodárske a stavebné stroje, vlaky, vojenské mobilné prostriedky, priemyselné agregáty...) ktoré by nadštandardnú kvalitu paliva príliš efektívne nevyužili. Výraznejší rozdiel vo vlastnostiach nafty možno zaznamenať najmä pri tzv. prémiových palivách, ktorých nadštandardné vlastnosti sú výsledkom modifikácie tradičného chemického zloženia paliva napr. pridaním syntetickej nafty a/ alebo v utajovaných receptúrach aplikovaných aditivačných balíčkov jednotlivých rafinérií. U zušľachteného paliva sú spravidla posilnené tie parametre motorovej nafty, ktoré najvýraznejšie ovplyvňujú prevádzku motora a životnosť palivovej sústavy. Najčastejšie ide o zvýšenie cetánového čísla, zlepšenie detergentných vlastností a mazivosti, prípadne zimných parametrov nadštandardného paliva či eliminovanie penenia motorovej nafty. Pre prémiovú naftu neexistuje v súčasnosti kvalitatívna norma, ktorá by presne vymedzovala kedy možno naftu charakterizovať ako palivo s nadštandardnými vlastnosťami. Je len na serióznosti samotného výrobcu nafty, ktorý takéto palivo charakterizuje a ocení ako „nadštandardné“, aby tomu aj tak bolo. Motorista má možnosť overiť si tvrdenia o nadštandardnosti resp. o kvalite nafty ako takej, oboznámením sa s výsledkami rôznych nezávislých t estov  alebo využitím iných zdrojov zaoberajúcimi sa problematikou motorových palív ako sú:

• oficiálne správy inšpekčných orgánov
• motoristické časopisy
• domáce i zahraničné internetové portály atď..

Objektívne porovnávať prémiovú naftu rôznych výrobcov z hľadiska kvality však prakticky nie je možné, kedže každý z nich sa môže zamerať na posilnenie iného parametra paliva navyše s rôznou intenzitou. Bez existencie normy pre prémiové produkty nie je takéto porovnávanie nijak zvlášť zmysluplné.

Reálne problémy s kvalitou nafty

Najčastejšou príčinou predčasnej poruchy palivovej sústavy naftového motora je kontaminácia používaného paliva. Palivové sústavy vznetových motorov slovenských motoristov nemajú problém s kvalitou nafty ako takej, pretože nafta všetkých výrobcov viac či menej spĺňa požiadavky normy EN 590. Problémom zostáva mechanická a chemická kontaminácia paliva na úrovni konkrétneho zdroja jeho čerpania a stav znečistenia palivových nádrží samotných vozidiel.

Z hľadiska vplyvu na reálnu životnosť palivových systémov má prípadné pochybenie rafinérie prejavujúce sa napríklad nižším cetánovým číslom paliva o 1-2 jednotky či nekorektnou hodnotou filtrovateľnosti v zimnom období, prakticky nulový význam. Z pohľadu znečistenia paliva cudzími látkami mechanického a chemické charakteru nezaleží na samotnom výrobcovi (značke) nafty, ale na konkrétnom zdroji čerpaného paliva (konkrétna čerpacia stanica, kanister, sud, bandaska...) a samozrejme na stave znečistenia palivovej nádrže automobilu! Natankovať totiž kvalitnú naftu do znečistenej nádrže je podobné ako načapovať prvotriedne pivo do špinavého pohára. Preventívne čistenie nádrže vozidla by sa malo robiť v optimálnom prípade každý druhý rok alebo najneskôr raz za štyri roky v závislosti od počtu najazdených kilometrov. Pri kompletnej oprave palivovej sústavy má byť vyčistenie nádrže samozrejmosťou.

Majiteľov vozidiel s naftovým motorom možno rozdeliť na dve skupiny:
a) nedobrovoľne tankujúcich nekvalitnú naftu, ktorí sa stali obeťou nepoctivých alebo nezodpovedných prevádzkovateľov verejných čerpacích staníc prípadne distribučných spoločností,
b) dobrovoľne tankujúcich znehodnotenú naftu pochádzajúcu najčastejšie z nelegálnych zdrojov

Problematiku (ne)kvality palív jednotlivých rafinérií možno posudzovať na dvoch úrovniach:

a) kvalita paliva na výstupe jednotlivých rafinérii na úrovni ich expedičných terminálov
b) kvalita paliva v sieti čerpacích staníc na úrovni výdajného stojana

Kvalita paliva jednotlivých rafinérii na úrovni ich expedičných terminálov je na najvyššej možnej kvalitatívnej úrovni produktu, ktoré môže palivo dosiahnuť krátko po dokončení jeho samotnej výroby. Pochybovať o tom či naozaj spĺňa táto nafta požiadavky normy EN 590, resp. sa dramaticky od nej neodchyľuje, je v zmysle horeuvedených súvislostí neopodstatnené. Odchýlky v kvalite palív jednotlivých rafinérií na úrovni ich expedičných terminálov možno objektívne vyjadriť len prostredníctvom rozdielov vo veľkosti rezervy s akou palivo rovnakej kategórie (klasická alebo prémiová nafta) spĺňa kvalitatívnu normu v prospech zákazníka. Chemická, mechanická či dokonca biologická kontaminácia paliva je v tomto štádiu často hlboko pod hodnoty stanovené normou, resp. v prípade biologického znečistenia prakticky neexistuje (vysoká teplota destilácie). Akosť paliva od okamihu opustenia expedičného terminálu výrobcu nafty sa na svojej ceste do palivovej nádrže vozidla  už len viac či menej zhoršuje.

V súvislosti s tendenciou motoristov porovnávať kvalitu palív rôznych výrobcov treba poznamenať, že často porovnávajú paliva rôznych značiek bez toho, aby vôbec tušili, že skutočný výrobca porovnávaných konkurečných palív je len jeden! Stačí pritom sledovať médiá alebo nahliadnuť do karty bezpečnostných údajov paliva príslušného výrobcu. Nie je nič prekvapujúce, že pre zahraničných producentov palív je spravidla výhodnejšie využiť služby domácej rafinérie (SLOVNAFT), ktorá im predá vlastný uhľovodíkový základ, do ktorého však na výstupe expedičného terminálu pridá aditivačné balíčky samotných objednávateľov. Takáto veľkoobchodná spolupráca sa využíva pre prípravu klasických (neprémiových) palív, ktorých dovoz zo vzdialených zdrojov by bol neefektívny. V praxi to potom znamená, že palivá dvoch inak konkurenčných značiek majú totožný uhľovodíkový základ, no iné spektrum aditív z hľadiska použitého druhu, ako aj aplikovaného množstva.

Sieť čerpacích staníc na Slovensku predstavuje niečo cez 700 čerpacích staníc viac ako desiatich značiek. Najväčší počet z nich majú pod kontrolou Slovnaft, OMV a Shell. Len pre porovnanie: v Česku evidujú takmer 3700 verejných čerpacích staníc z toho väčšinu spravujú značky Benzina, OMV a Shell.
Kvalita palív v sieti čerpacích staníc na úrovni výdajného stojana je ďaleko rozmanitejšia v porovnaní s kvalitou na expedičných termináloch jednotlivých rafinérií. Výrazné odchýlky v akosti predávaných palív sú pritom aj medzi „pumpami“ patriacimi do siete rovnakej značky. Nepriaznivý vplyv na kvalitu pritom majú distribučné spoločnosti, ale najmä prevádzkovatelia samotných čerpacích staníc. Práve prevádzkovatelia čerpacích staníc výrazne ovplyvňujú kvalitu predávaného paliva tak v dobrom, ako aj negatívnom zmysle. Problematickou zostáva najmä nezodpovednosť, ľahostajnosť či dokonca nepoctivosť niektorých prevádzkovateľov (nájomcov), resp. obsluhy najmä súkromných čerpacích staníc zanedbávajúcich základné technické požiadavky a všeobecné podmienky prevádzkovania zariadení na skladovanie a plnenie motorových palív. Dôsledkom je mechanicky znečistené palivo či dokonca zámerne „pančované“ najčastejšie prilievaním ľahkého vykurovacieho oleja, vody, rastlinného oleja alebo miešanie s benzínom. Najnebezpečnejšie sú v tomto smere tzv. „dvorové čerpačky“, t.j. pumpy, ktoré vznikli z pôvodne uzavretých dopravných, poľnohospodárskych či priemyselných systémov s vlastným palivovým hospodárstvom. Poctiví motoristi sa následne stávajú „obeťami“ takýchto staníc so všetky negatívnymi následkami pre ich automobil.

Najväčšu hrozbu pre súčasné palivové systémy vznetových motorov z hľadiska kvality paliva predstavuje nafta pochádzajúca z nelegálnych zdrojov. Národným športom niektorých Slovákov zostáva vykrádanie nádrží poľnohospodárských strojov, nákladných automobilov a autobusov, autocisterien, stavebných strojov, železničných vagónov a rušňov, vojenských prostriedkov, priemyselných stacionárnych generátorov či dokonca priamo čerpacích staníc. Kúpou a použitím takejto nafty majiteľ vozidla takmer vždy skôr či neskôr palivovú sústavu svojho vozidla „pochová“. Pritom kompletná oprava vážne degradovaného palivového systému osobného automobilu s poškodeným rotačným vysokotlakovým čerpadlom a vstrekovačmi bežne dosahuje hodnotu 2 000 eur a viac! V prípade samotného radového čerpadla výkonnejších motorov sa hodnota generálnej opravy šplhá na 3 000 až 8 000 euro! Problém kradnutej nafty spočíva práve v jej znečistení doslova všetkým možným. V našej praxi sa pri čistení nádrží stretávame od bežného piesku, zeminy, slamy, lístia, hmyzu, textilných vláken, oceľových i neželezných pilín, koróznych splodín, karbónu, kúskov plastov i tesnení a rôznych zrazenín rôsolovitej konzistencie až po opotrebovaný motorový olej či tenké pláty ochranného náteru  (na obrázku vlavo) pochadzajúce zo starších oceľových kanistrov. U absolútnej väčšiny vykradnutých zdrojov nelegálne získanej nafty totiž nebola počas celej ich životnosti nikdy čistená palivová nádrž, a preto sa pri vykrádaní nafty často spolu s naftou vytiahne aj množstvo mechanických nečistôt. Na prepravu takto získanej nafty sa navyše používajú rôzne kontaminované nádoby, ktoré znečistenie nafty ďalej znásobujú. Napríklad u poľnohospodárov sú veľmi obľúbené nádoby po chemických prípravkoch na ošetrovanie rastlín a umelých hnojív (!!). Následne motorista využívajúci takúto naftu príde napríklad do nášho servisu, kde zmeraním paliva špecializovaným zariadením HARTRIDGE FQM-20 zistíme, že nafta v jeho nádrži prekračuje povolený obsah nečistôt 15 až 73-krát! Mechanické nečistoty pritom spôsobujú nielen drastické abrazívne opotrebenie kľúčových komponentov čerpadla a vstrekovačov, ale aj upchávanie sitiek dávkovacích ventilov čerpadiel (obrázok vpravo) a regulačných tlakových ventilov vybavených jemným sitkom s otvormi od 50 do 200 mikrometrov (0,05 - 0,2 mm). Veľa motoristov sa pritom ešte stále naivne spolieha na hrubé prefiltrovanie nafty cez silonové pančuchy alebo inú textíliu. Navyše sú vo svojej nevedomosti a naivite presvedčení, že palivový filter si s prípadnou nečistotou dokonale poradí.... (Ako to vlastne s filtrovaním paliva v skutočnosti je, podrobnejšie preberieme v inom príspevku niekedy v budúcnosti).
Chemická kontaminácia paliva rovnako spôsobuje na Slovensku veľkú „galibu“. Ide o znečistenie paliva cudzími obvykle kvapalnými chemickými látkami. Najčastejšie sa možno stretnúť s látkami ako benzín, voda, ľahký vykurovací olej, motorový, ale aj rastlinný olej, lieh, umelé hnojivá a špecifické chemikálie používané pri pokusoch o odfarbenie nelegálne získanej červenej nafty. Výrazné chemické znehodnotenie paliva je charakteristické najmä pre kradnutú naftu prípadne „pančované“ palivo na niektorých verejných čerpacích staniciach. Veľa motoristov sa stále ochotne ulakomí na lacnejšiu naftu, ktorá pochádza z nelegálnych zdrojov často kontaminovanú agresívnymi chemickými látkami, ktorými sa niektorí jedinci pokúšajú zbaviť červenej farby u daňovo zvýhodnenej nafty určenej pre poľnohospodárov. Je verejným tajomstvom, že typickou lokalitou s možnosťou zakúpiť takto „odfarbením ošetrenú“ naftu je okolie obce Kľačany v Trnavskom kraji, kde má „čírou náhodou“ sídlo jeden z troch distribučných terminálov spoločnosti SLOVNAFT. Dôležitejší je však fakt, že výsledkom používania chemicky znehodnoteného paliva sú priam vzorovo zkorodované prvky čerpadiel a vstrekovačov s katastrofálnymi následkami. Chemická kontaminácia paliva je o to závažnejšia, že jej účinok nedokáže v podstate zmierniť žiadny palivový filter (výnimku predstavuje len kontaminácia paliva vodou).